Lákala ho žurnalistika aj divadlo. Vyhrala Tália

Ivana Vojteka dokáže najviac potešiť, keď sa mu podarí byť pri zrode niečoho veľkého. Keď sa otvoria vyššie dvere, červia diera k vesmírnej nadinteligencii. Neopísateľne veľký bonus tvorby.

NITRA. Polookrúhle jubileum si v týchto dňoch pripomína herec Divadla Andreja Bagara Ivan Béla Vojtek. A o dva roky oslávi presne tri desaťročia pôsobenia v DAB v Nitre, ktorá sa po rodnom Lučenci stala jeho druhým domovom.

Hrali Satinského a Lasicu

Na detstvo si umelec spomína veľmi rád. „Asi ako každý, a s vyšším vekom so stále boľavejšou nostalgiou. Život je v detstve jednoduchý a krásny, aj keď svoje nepochybne zohráva i spomienkový optimizmus. Aj malý človiečik má svoje problémy, všetko je však ešte čisté a otvorené. Ak mi je často ľúto za detstvom, tak hlavne kvôli tej čistej štartovacej ploche,“ vraví 55-ročný herec.

„Od malička som rád čítal, možno až nezdravo veľa a veľmi plasticky som prežíval každú knihu, žil a stotožňoval sa s jej hrdinami. Tam asi začalo moje nasmerovanie k herectvu. V rodine sme nemali žiadne umelecké sklony, rodičia sa živili veľmi prozaicky a pravdupovediac, otec sa do smrti nezmieril s tým, že má syna komedianta. Mama bola na mňa úprimne pyšná, hoci v kútiku duše tiež viac túžila po synovi serióznejšieho povolania – kňaz či lekár, najlepšie oboje v jednom.“

Na základnej škole občas „účinkoval“ v scénkach na triednych a školských večierkoch, alebo v rámci prestávok medzi hodinami. „Také bežné hravé komediantstvo - bolo nás viac, takých triednych zabávačov. Za zmienku stojí náš repertoár: ako dvanásťroční chalani sme si hrávali dialógy z aktuálnych televíznych seriálov, ale aj – div sa, svete, Lasicu a Satinského, ktorých humoru sme síce ešte nemohli rozumieť, ale podávali sme ho tak, ako keby sme mu rozumeli. Až po dlhých rokoch v brandži som pochopil, že to vlastne nie je až taká zriedkavá umelecká metóda.“

Ako elév v novinách

V osmičke sa Ivan Vojtek rozhodol, že bude hercom. Kvôli maturite sa prihlásil na gymnázium a až tam sa vlastne začal venovať divadlu – presnejšie divadlu poézie. Po dvoch rokoch „prešaltroval“ na novinárstvo - písal do rôznych novín a časopisov, jedno leto dokonca „elévoval“ v Roľníckych novinách.

„Prihlásil som sa na žurnalistiku, prijali ma, no týždeň pred zápisom na novinárčinu vypísali na VŠMU dodatočné herecké prijímačky,“ spomína Vojtek. „A tak už o pár dní som nastúpil do ročníka profesora Mikuláša Hubu, aby som absolvoval štyri náročné roky. Boli sme vlastne permanentne v škole – od rána do večera, niekedy tajne i po nociach, po sobotách a nedeliach. Boli sme pracovitý ročník, kto nestíhal, vypadol, niektorí emigrovali. Školu sme skončili siedmi - Táňa Radeva, Judy Vargová, Maja Mačáková, Alena Michalidesová, Peťo Rúfus, Ivan Laca a ja.“

„Rebélia“ v Prešove

V treťom ročníku VŠMU Ivan Vojtek podpísal zmluvu s prešovským divadlom - dva roky mu platili štipendium, za čo sa im zaviazal odpracovať u nich päť rokov. „Zdalo sa, že je to dobrý nápad, dva-tri roky pred nami sa už v Prešove grupovala mladá herecko–režisérska skupina, boli sme plní sily, ambícií, chuti robiť divadlo a zmeniť ním svet, alebo aspoň zmeniť to divadlo,“ konštatuje Vojtek.

„Začal som Treplevom v Čechovovej Čajke, prevzal som ho po Marošovi Geišbergovi, ktorý nastúpil na vojnu. Miloval som to predstavenie. Keď som sa potom o dva roky vrátil z vojny ja, „strihli“ sme si s Marošom v alternácii Shakespearovho Hamleta. Do tej postavy som sa vložil naplno, Maroš svojho Hamleta hral, ja som ho žil a takmer umrel. Nezabudnem nikdy, aké prázdno ma prepadlo po premiére. Mal som 25 rokov a pocit, že som už povedal všetko, čo som mal a nič väčšie a závažnejšie už nemôže prísť. Samozrejme, bol to pocit mladého, začínajúceho herca... A bol presný.“

Ich snahu robiť poctivé divadlo v Prešove chápali ako rebéliu. Veľmi rýchlo im vysvetlili, že dvere majú otvorené. Tak sa odtiaľ pobrali... Ivan Vojtek mal namierené do Martina, no v poslednej chvíli ho Karol Spišák stiahol do Nitry. „Za tých 28 rokov som tu zažil skvelé časy, skvelých ľudí a obrovské osobnosti, s ktorými som mal česť stretnúť sa na javisku. Väčšina z nich je už na druhom brehu. Postavy, ktoré som tu naštudoval, sa možno dajú porátať, no nepokúšam sa o to. Najbližšie ma čaká nová rola v pripravovanej hre Dievča bez vena v réžii Miša Vajdičku,“ vraví nitriansky herec.

„Mal som obdobie, keď som bol výnimočne vyťažený v divadle a vtedy podľa klasického zákona schválnosti prichádzali aj veľké seriálové a dabingové ponuky. Takže kopu vecí som nestihol, ale nesťažujem sa. Mojou prioritou bolo, je a bude javisko.“

Skúša dobrodružstvo réžie

Občas si herec „odskočil“ aj k režisérskemu pultu – v divadle poézie v Lučenci, na ochotníckych javiskách, raz v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, dvakrát režíroval na veľkej scéne DAB Nitra, raz na Novej scéne v Bratislave. „Skutočného režiséra si však predstavujem inak. Kladiem naňho také vysoké nároky, že im sám v žiadnom prípade nevyhovujem,“ podotkol umelec.

Okrídlene sa zvykne hovoriť, že herectvo nie je povolanie, ale poslanie. Podľa slov Ivana Vojteka mu to dochádza čoraz viac práve teraz, keď už má všeličo odohraté i odžité a keď je vyťažený v takej miere, aby si dokázal vychutnať každé predstavenie a uvedomil si, že tam, kde je, i patrí.

„Réžia je čosi iné. Keď sa zídu okolnosti, keď dôjde k pretlaku potreby k niečomu sa vyjadriť, skúsim si to dobrodružstvo, aj keď moje miesto je inde. Je rozdiel pobavkať sa so svojou hereckou rolou, alebo z pozície režiséra niesť zodpovednosť za celý javiskový tvar, dať mu štýl, vtlačiť inscenácii svoju tvár napriek nevyhnutným stovkám kompromisov a byť si vedomý toho, že už prvou reprízou si inscenácia začne žiť vlastným životom, často sa vzďaľujúcim od pôvodnej režisérovej predstavy,“ priznáva herec.

„Veľmi rád spomínam na svoje réžie hier Dom plný mŕtvol i Vraždy a nežnosti na domovskom javisku. No najviac som hrdý na moju ostatnú réžiu - Báthoryčku na Novej scéne. Na tomto veľkom muzikáli som sa autorsky podieľal od samotného vzniku, hral som v ňom, dobre som ho poznal a mal som plnú podporu vtedajšieho vedenia Novej scény, Fera Javorského a Martina Kákoša. Keď to Martin režíroval pred rokmi v Nitre, robil som mu pomocného režiséra. Teraz mi to vrátil a veľmi mi pomohol pri finalizácii inscenácie.“

Píše texty pre Katku

V nitrianskej literárnej kaviarni Parnas sa Ivan Vojtek predčasom zaskvel v inej polohe - ako básnik. Ako sám vraví, básnik je asi taký, ako režisér – teda občasný. Vyšli mu dve zbierky – Kontraband citov a Kvantová mačka Erwina Schroedingera.

„Ak po kúpeli vypustíte vaňu, povlak, čo zostane na jej stenách, to je poézia. Aspoň tá moja,“ metaforicky prirovnáva herec. „Mám rozpracovanú i tretiu knižku, ale už necítim potrebu dokončiť ju. Keď vám poviem, že pracovný názov je Rigor mortis, pochopíte, že je dobrá správa, že nikdy nevyjde. Teraz sa sústreďujem na zmysluplnejšiu tvorbu – píšem piesňové texty pre svoju priateľku Katku Hasprovú. Píšem jej ich na telo – obrazne – i na dušu – doslovne. Niet väčšieho uspokojenia pre autora, ako keď jeho slová zaznejú v dokonalej interpretácii, pravdivé, silnejšie, než boli napísané. Keď žijú a oslovujú ľudí. Keď si poslucháč alebo čitateľ povie – „Je to o mne! Sú to moje pocity, len ich miesto mňa vyjadril niekto iný tak, ako by som to ja nedokázal“. Toto je podľa mňa zmysel poézie, písanej, či spievanej.“

Hračkou vo víre udalostí

Životné jubileum je možno príležitosťou obzrieť sa dozadu. Ako herec vraví, počas života sa rebríček hodnôt mení, čo bolo včera vrcholne dôležité, môže byť zajtra nepodstatné. Zatiaľ čo sa človek v živote sústreďuje na závažné rozhodnutia, preberá ich dôkladne a zodpovedne, na pozadí sa neustále deje milión drobností, zdanlivo nepodstatných, ktoré sú ale práve tie určujúce pre ďalšie smerovanie. Nie je možné odhadnúť, ktorá z nich má v skutočnosti dekrét zlomovosti a človek je často len neinformovanou hračkou vo víre udalostí, ktorým nerozumie.

„Uvedomujem si, koľko chýb som v živote urobil práve preto, že som nedocenil skutočnú dôležitosť a precenil nepodstatnosť. To by som zmenil, keby sa to dalo. Ale život nie je auto, nemá spiatočku a kopa krokov je nezvratných. Želal by som si napriek tomu nájsť pokoj. Najviac ma dokáže potešiť, keď sa mi podarí byť pri zrode niečoho veľkého. Keď sa otvoria vyššie dvere, červia diera k vesmírnej nadinteligencii. Neopísateľne veľký bonus tvorby. Takýto bol nedávny koncert Katky Hasprovej v nitrianskej synagóge. Kto tam bol, vie, o čom hovorím.“