Básne na rôzne témy zhrnula do svojej siedmej zbierky Láska je motýľ... Ako všetko na svete, aj láska netrvá večne, ale podľa nitrianskej poetky môže ako bájny vták fénix povstať z popola.
NITRA. Svoju siedmu básnickú zbierku vydala nitrianska poetka Teodora Tóthová-Kaňová. Ako tie predchádzajúce, aj táto nová má žltý prebal - žltá je autorkinou obľúbenou farbou, symbolizuje jej slnečnú povahu.
Novinku jej v Ponitrianskom múzeu vetvičkami namočenými v šampanskom už tradične pokrstila sestra Blanka Haváčová.
Vyhrala druhé miesto
Zbierka veršov má názov Láska je motýľ... „Tie tri bodky znamenajú to, že láska – rovnako ako všetko ostatné - nie je večná. Pýtala sa ma na ne aj recenzentka Mariana Hrašková. Vysvetlila som je to tak, že láska je ako motýľ - na chvíľu si sadne na kvet, nabaží sa a zrazu ho niet,“ hovorí Teodora Tóthová-Kaňová.
Recenziu na jej novú zbierku mal pôvodne písať nebohý profesor Andrej Červeňák. „Krátko pred jeho smrťou som sa s ním dohodla, že mu donesiem prečítať moje básne, a o tri dni náhle zomrel. Hrozne ma to zobralo,“ neskrýva poetka smútok. „Práve on ma nahovoril na to, aby som moje básne poslala do súťaže n.o. Čakanka, aj on sám niektoré moje verše zaslal na uverejnenie do literárnych časopisov. Ja to obyčajne nikdy nerobím, netúžim sa nikde „producírovať, píšem pre radosť svoju a svojich najbližších a známych, aby tu po mne niečo rozumné zostalo.“
Hoci autorka žiadne ocenenie neočakávala, zrazu jej prišlo pozvanie do kaštieľa v Dolnej Krupej, kde si na literárno-hudobnom popoludní mala prebrať diplom za druhé miesto v súťaži Čakanky. „Bolo to nádherné podujatie, hudba, slovo, krásne prostredie... Keď sme sedeli v parku a počúvali, ako hrajú Sonátu mesačného svitu, ja som tam toho Beethovena s jeho rozčechranou hlavou normálne videla,“ nadchýna sa Nitrianka.
Manžel je prvý kritik
Nová zbierka, ktorá vznikala asi dva roky, obsahuje zhruba 70 básní. Tematicky sú rozdelené do štyroch častí. Je to taký autorkin rituál, ktorý dodržiava vo všetkých knihách.
„Prvá časť sa volá Takú lásku chcem... Sú v nej veľmi pozitívne básne o láske – takej krásnej, o akej sníva každá žena. Druhá časť nesie názov Fénix – aj keď občas v každej láske, či už k deťom, mužovi alebo rodičom – nastane zádrhel či sklamanie, opäť môže povstať ako bájny vták z popola,“ hovorí Tóthová-Kaňová.
„Moje najkrajšie verše som zhrnula do tretej časti Štyri ročné obdobia, štvrtú skupinu básní A iné... tvoria príležitostné – nielen napríklad k narodeninám, ale aj k smrti, ktorá tiež patrí k životu. Keď zomrie niekto blízky a veľmi sa ma to dotkne, svoj smútok dám na papier.“
Na svoje básne zatiaľ dostáva len pozitívne reakcie. Raz ju dokonca zastavil úplne neznámy muž. Predstavil sa ako známy jej kolegyne, u ktorej na návšteve objavil jej zbierku. Vraj také krásne básne ešte nečítal.
Autorkin syn Raymond poéziu veľmi nemusí, je skôr na hudbu, ale mamine verše sa mu páčia. Zato manžel je jej prvým čitateľom, kritikom a nakoniec i prepisovateľom básní do počítača.
Fascinuje ju more
Poetku pri tvorbe ovplyvňuje najmä jar a leto, jej obľúbené ročné obdobia. Napĺňajú ju novým životom, nádejou, entuziazmom, so zobúdzaním a rozkvetom prírody sa budia aj jej myšlienky a city. Aj pobyt v nemocnici, keď sa z okna izby nadchýňala rozkvitnutými gaštanmi, ju nestresoval, i v negatívnej situácii našla niečo pekné, čo mohla zveršovať.
„Som letný, slnečný typ. Ja by som si napríklad nekúpila ani obraz so zimným motívom, hoci by sa mi neviem ako páčil. Milujem slnko, ktoré mi dobíja baterky, nevadí mi horúčava. Keď som bola so sestrou v Turecku, na slnku bolo 55°C. Ona bola mŕtva, ja som priam ožila,“ priznáva pani Tea.
Hoci je rodáčkou z Liptovského Mikuláša, zimné dovolenky jej nič nehovoria. Keď to povie Liptákom, idú ju vraj prizabiť. S veľkou radosťou sa vydala sem, na dolniaky so slnečnicou a pšenicou. Fascinuje ju pohľad na rovinu, z ktorej dovidí pomaly až do Komárna.
„Milujem najmä letné dovolenky, keď sa môžem prechádzať po pobreží, dýchať vôňu mora a byť oproti nemu takou maličkou. Hneď by som sa tam presťahovala. Moje obľúbené destinácie sú Grécko a Chorvátsko, ktoré poznám od Istrie až po Dubrovnik. Keď som sa raz kochala pohľadom na prístav v Splite, objavila som jachtu monackého kniežaťa Alberta. Mal na nej pozlátené zábradlia.“
