SKÝCOV. Kostol, krčma a jediný dom – aj ten len na výsmech. Toľko stavieb ostalo v Skýcove po tom, čo ho Nemci na jar v roku 1945 vypálili.
Spomienky na hrozné udalosti ožili v mysliach obyvateľov v dedinke pod horami. Od vyhnania ľudí z obydlí a zdevastovania Skýcova uplynulo 67 rokov.
Pomoc partizánom
Nažive ostali už len traja partizáni zo Skýcova, čo kedysi so zbraňou v ruke pomáhali poraziť fašizmus – Cyril Matejov, Jozef Gajdoš a Ján Husák. Nájde sa však aj zopár ďalších, čo drsné časy zažili na vlastnej koži – napríklad Bartolomej Matejov či Pavel Černák.
Slovenskí vojaci, medzi nimi aj Skýcovčania, odmietali bojovať po boku Nemcov proti Rusom. Mnohí dezertovali, prešli k Rusom či k partizánom.
Partizáni Skýcov niekoľkokrát ubránili pred postupujúcimi Nemcami, ktorí sa zo Zlatých Moraviec pokúšali dostať do Veľkých Uheriec. Za ochranu sa miestni partizánom zavďačili obživou a nocľahom. Nebolo snáď rodiny, ktorá by v tých časoch partizánov neschovávala a nepomáhala im s jedlom a zásobami.
Osem cudzích chlapov v dome
Keďže zima bola mimoriadne krutá a s množstvom snehu, partizáni boli nútení stiahnuť sa z hôr do dediniek, kde okrem strechy nad hlavou a stravy mohli ošetriť svojich ranených. Medzi skupinami mužov v Skýcove boli viaceré národnosti.
Dnes 84-ročný Bartolomej Matejov mal v dome koncom vojny ôsmich partizánov. Staral sa o nich pol roka.
„Z nitrianskej brigády tu bolo šesť chlapov a okrem nich jeden Rus a jeden Rumun,“ hovorí starý pán. Živiť toľké krky bolo finančne aj materiálne náročné – najmä po tom, čo rodine pobrali pôdu aj majetok. „Kravu sme si našli v Uherci, tam sa pásla. Ako sa tam dostala, je záhada,“ hovorí pán Bartolomej.
Bartolomej Matejov.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Cesta do vagónov smrti
V ťažkých časoch narastal aj nepokoj v dedine. Zvlášť po tom, čo sa ľudia podozvedali o vyvraždení a vypálení dedín Ostrý Grúň a Kľak. Rovnaký osud mal stihnúť aj Skýcovčanov.
Nemci všetkých – deti a starcov nevynímajúc – nahnali v marci 1945 ku kostolu. Ľudia museli rýchlo opustiť svoje príbytky, zobrať si mohli len pár najnutnejších vecí.
„Hore do Bošian nás hnali a stade nás chceli v Topoľčanoch do vagónov naložiť a poslať do Nemecka,“ hovorí Margita Matejová (81). Skončiť mali v koncentračných táboroch.
„Každý si pobral, čo mohol. Kto mal koníky, vzal tie, kto nie, tak sa pritúlil k tým, čo mali vozy a išli sme,“ spomína si Bartolomej Matejov.
Stovky ľudí tak boli v priebehu niekoľkých chvíľ odtrhnuté od miesta, kde vyrastali a kde sa mnohí aj narodili. Nevedeli, kam idú, ani čo s nimi bude.
Spomienky na vypálenie Skýcova vyvolávajú v manželoch slzy a dojatie aj dnes, desiatky rokov od udalosti.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Ľudskí barbari
Kruté rozhodnutia nadriadených ale nezabránili skupinke Nemcov, aby sa vzhľadom na situáciu zachovala až zarážajúco ľudsky.
„Voľaktorí Nemci mali súcit, neboli všetci mrchaví a hryzľaví. S macochou sme pri kostole, kam nás nahnali, zistili, že všetci majú kravu, len my sme tú našu nechali doma. Išli sme teda s macochou naspäť a jeden taký súcitný sa našiel, že nám kravu ešte aj vyviazal a na reťaz dal,“ hovorí Margita Matejová.
A to nebolo všetko. V izbe ju upozornil na kufor plný šiat po bratovi Jánovi, ktorý zahynul počas vojny pri Liptovskom Mikuláši. Nemec pani Margite naznačil, aby sa obliekla do bratovho kabáta a chránila sa tak pred zimou. Gestami jej signalizoval, aby si z domu pobrali, čo sa dá, pretože ho pohltia plamene.
A ešte jeden – úplne absurdný - príklad ľudskosti nemeckého vojaka: počas pochodu na Topoľčany sa skupina Skýcovčanov brodila cez potok. Štrnásťročná Margita by vo vratkých topánočkách nezvládla prejsť rozbahneným lesným terénom. Keď ju uvidel jeden z nemeckých vojakov, zohol sa a nechal dievča, aby mu vyskočilo na chrbát. Takto ju preniesol kus cesty. Druhou vecou je, že Margita si ako pamiatku od nápomocného vojaka odniesla vši...
Pani Margitu ešte ako dievča prenášal na svojich pleciach nemecký vojak.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Zničená železnica
Partizáni sa nejako o zámeroch Nemcov so Skýcovčanmi dozvedeli. A zareagovali jednoducho – železničnú trať pri Topoľčanoch vyhodili do vzduchu. Plánované prevozy niekoľko stoviek dedinčanov do Nemecka sa tak uskutočniť nemohli.
Ako na to reagovali Nemci? „Nijako. Rozpustili nás tam a nakázali nám ísť naspäť do Skýcova. Trvalo nám to dobrý týždeň, kým sme sa vrátili,“ povedal Bartolomej Matejov.
Pri pohľade na miesto, ktoré opúšťali s veľmi stiesneným pocitom, Skýcovčanov zamrazilo.
V dedine neostal kameň na kameni, Nemci ju celú vypálili. Z domov ostali stáť len holé obvodové múry, v niektorých prípadoch ani to nie.
Plameňovému besneniu nemeckých vojsk sa vyhli len kostol, krčma a dom so slamenou strechou. Ľudia tvrdia, že ten dom nechali Nemci stáť na posmech.
Vypálený Skýcov.
REPROFOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Život po inferne
Majetok bol fuč. Skýcovčania mali len to, čo si stihli odniesť v rukách pri pochode smerom na Topoľčany. Ostalo im jediné – holé životy. „Viete, vtedy sme to takto nevnímali. Tí starší možno áno, ale my sme boli ešte len žiaci a nejako sme si neuvedomovali, že všetko mohlo dopadnúť aj horšie,“ hovorí Margita Matejová.
Napriek tomu, že z ich rodnej hrudy ostalo len zhorenisko, obec nevymrela. Naopak, ľudia sa s neuveriteľným odhodlaním pustili do jej obnovy. „Postupne prichádzali ľudia a murári tu boli zo všetkých strán, všade sa robilo,“ hovorí Cyril Matejov, jeden z trojice ešte žijúcich partizánov zo Skýcova, čo bojovali so zbraňou v ruke.
„Až sa to hanbím povedať, ako sme vtedy žili. Po žobraní sme chodili po susedných dedinách – ináč sa nedalo. Spávali sme v maštaliach medzi dobytkom,“ hovorí pani Margita. „Vyše roka trvalo, kým sme sa ako-tak spamätali, bola to bieda. Brali sme si pôžičky a boli tu aj vápenné pece – pálilo sa vápno a predávalo sa, buď za zbožie, alebo za peniaze,“ dodáva manžel pani Margity Bartolomej.
Toto ostalo zo Skýcova po pustošení Nemcov.
REPROFOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
Zabúdanie
Pamätníci tvrdia, že historické udalosti len pramálo zaujímajú dnešných mladých. Ako povedal Cyril Matejov, neveril, že desivé udalosti prežije. K partizánom sa pridal preto, lebo veril, že národ sa bude mať lepšie. A na túto obetu staršej generácie by podľa pamätníkov nemali zabúdať ani ich potomkovia.
Cyril Matejov.
FOTO - TOMÁŠ HOLÚBEK
