Alekšince patria už roky do výkladnej skrine Oblastného futbalového zväzu v Nitre.
Svoje súťaže vyhrávajú oba mládežnícke tímy aj muži, pýchou je areál, v ktorom zaplesá srdce každého futbalového fajnšmekra. Ochrannú ruku nad futbalom v Alekšinciach drží už roky Tibor Glenda, s ktorým sme sa obzreli za dosiahnutými úspechmi a hovorili sme aj o smelých plánoch do budúcnosti.
Alekšince si po roku opäť zahrajú piatu ligu, s akými náladami vstupujete do novej sezóny?
- V uplynulom ročníku sme úspešne prepísali históriu, Alekšince zvládli historickú premiéru v krajskej súťaži nad očakávania a v novej sezóne by sme už radi čerpali aj zo získaných skúseností.
Do krajskej súťaže ste postúpili až na druhý pokus, prečo ste nevyužili už prvú ponuku, keď ste vyhrali prvú triedu ObFZ Nitra?
- Necítili sme sa ešte pripravení, navyše nás odrádzalo dlhé cestovanie za súpermi do Dunajskej Stredy. Keď sme ale po roku opäť vyhrali súťaž, nemal som to srdce ani odvahu povedať chlapcom, že ešte počkajme. Išli sme do toho, videli sme, ako sa robí futbal v iných dedinách a dnes môžem povedať, že neľutujeme, bola to dobrá skúsenosť.
Ako sa dívate na novovytvorenú V. ligu Stred, v ktorej budete hrať v novej sezóne?
- Vnímal som iniciatívu klubov z nitrianskej oblasti, ktoré chceli hrať s topoľčianskymi klubmi, tiež sme patrili medzi signatárov tejto aktivity. Klobúk dole, hlas klubov bol konečne vyslyšaný a my sa na novú súťaž veľmi tešíme. Nikam možno okrem Tešedíkova to nemáme ďalej ako tridsať kilometrov, táto súťaž bude divácky atraktívna a o to by malo ísť v prvom rade. Spočiatku boli diskusie na úrovni zväzových funkcionárov opatrné, hovorilo sa o štrnástich mužstvách a vidíte, dnes je realitou krásna súťaž so šestnástimi účastníkmi. Som presvedčený, že stúpnu návštevy, prídu k nám fanúšikovia zo Zbehov, V. Zálužia, Lapáša, Hrušovian, Solčian či Radošiny, tak ako potom naši pocestujú k nim.
Futbalu v Alekšinciach pomáhate už viac ako dvadsať rokov, napĺňajú sa vaše očakávania?
- Začínali sme naozaj z podstaty, namiesto kúpy drahých hráčov sme sa rozhodli ísť postupnou cestou. Prioritou bola už pred rokmi hracia plocha, a tiež zázemie, aby sa naši hráči tešili na tréningy aj zápasy a aby aj rodičia chodili s deťmi na ihrisko s dobrým pocitom. Dnes máme ihrisko, ktoré patrí medzi najkrajšie široko-ďaleko a som rád, že podobne uvažujú aj v ďalších kluboch, kde futbal už tiež povýšili na jednu vážnu kultúrno-spoločenskú udalosť v rámci života obce. A moje očakávania? Hrával som futbal v Rišňovciach, bola iná doba, ťažko porovnávať, ale dnešným hráčom úprimne závidím práve tie ihriská, na ktorých dnes môžu hrávať.
Ako sa vám podarilo prebudiť do takej krásy váš trávnik?
- Dobre nám padne, keď aj súperovi hráči povedia, že na takom ihrisku ešte nehrali. A bude ešte lepšie, pretože sa nám podarilo vyriešiť opakujúce sa problémy s polievaním. Obecný vodovod bol tŕňom v oku, pretože ak ľudia nemohli polievať svoje záhrady, prečo by sa malo dedinské ihrisko? Našli sme ale riešenie, centrálne polievanie sme napojili na doteraz nevyužívanú studňu v škole, máme dvanásť strekáčov, tri sú v strede ihriska a ideme na automatiku. Ihrisko polievame dvakrát denne, ráno o piatej a večer o deviatej hodine.
Krásny areál a kvalitný trávnik závidia Alekšinčanom mnohí.
Realitou je príprava na umelé osvetlenie, vážne uvažujete aj o takejto investícii?
- Káble už sú v zemi, to je pravda, ale či budeme svietiť len na tréningy alebo aj majstrovské zápasy, ukáže až čas. Pohrávame sa do budúcnosti s myšlienkou, aby sme hrávali domáce zápasy v piatok tak, ako je to v Rakúsku, kde potom majú hráči a nakoniec aj fanúšikovia víkend pre svoje rodiny. Ak by nám tento zámer vyšiel, myslím si, že by na naše zápasy chodili aj diváci z okolitých dedín, čo by pomohlo návštevnosti aj kulise. Všetko je to o peniazoch, keď budeme poznať konkrétne čísla, budeme určite múdrejší.
Hra v krajskej súťaži má viaceré špecifiká, „módou“ sú aj nákupy posíl. Aký je váš názor na správny pomer domáci hráči - legionári?
- Naša filozofia je postavená na odchovancoch, v posledných ročníkoch naši žiaci aj dorastenci vyhrávajú svoje súťaže, a preto ani nemôžeme mať iný cieľ, než je postupné zapracovávanie práve našich chlapcov do prvého mužstva. Aj teraz prišli traja a ja verím, že bratia Mokošákovci aj Krivošík si vybojujú miesto v základnej zostave. Na druhej strane, na tejto úrovni je už potrebný aj akýsi spirit v podobe posíl, ktoré ale musia byť lepšie ako domáci hráči. A správny pomer? Je to individuálne, v Alekšinciach ale platí, že ak je legionárov v základnej zostave viac ako domácich, niečo nie je v poriadku.
Číslo desať na drese po vás zdedil syn Tibor, v domácej diskusii prevláda viac kritika alebo pochvaly?
- Rád chodím na futbal aj preto, aby som videl syna, vlastne ako každý rodič. Tibor hrá futbal popri práci, na ihrisku sa s loptou baví a samozrejme ma teší, keď strieľa góly. Kritika patrí do každej debaty, viem si povedať, čo sa mi nepáči, ale pozitíva prevládajú, Tibor patrí v mozaike nášho mužstva medzi jej dôležité súčasti. Žiaľ, teraz vypadol spolu s Vladom Plevom, chýbať nám pre zranenie bude aj Milan Pavlovič, ktorý tak zatiaľ „iba“ trénuje naše mužstvo, hoci sme chceli, aby ešte aj hral. Aj bez tejto trojice sme ale v príprave porazili Hlohovec 3:0. Keď porovnáte našu dedinku s týmto mestečkom, je to tiež úspech.
Novým trénerom mužstva je 33-ročný Milan Pavlovič (vľavo). Keď bude fit po zranení achilovky, mal by vybehnúť aj na ihrisko. FOTO: MARTIN KILIAN
