Pán Rudolf Kompas je dnes už na dôchodku. Napriek tomu si stále rád sem-tam odskočí na loď, na ktorej pracovne strávil takmer pol života. Jeho povolanie sa mu stalo koníčkom.
HORNÁ KRÁĽOVÁ. Rudolf Kompas je riečnym plavebným strojníkom už vyše 36 rokov. Keď nastupoval na loď, myslel si, že vydrží len dva.
Kapitánske skúšky
Začínal na motorovom remorkéri ako strojný asistent. Remorkér je loď, ktorá sa používa na tlačenie alebo ťahanie bezmotorových nákladných plavidiel na riekach, kanáloch alebo aj na mori. Práca ho však chytila natoľko, že si o rok robil štátne motorové skúšky a sám sa stal strojníkom. Keď nadobudol prax, prešiel aj kapitánskymi skúškami.
„Kormidlovať nie je ťažké, človek musí byť sústredený tak, ako pri šoférovaní auta. Keď máte prejsť 8-10 kilometrov s rozbehnutým tisíctonovým nákladom a loďou, ktorá váži iba o polovicu menej a nezastaví sa len tak, musíte byť v strehu. Ale mne bolo lepšie dolu, pri srdci mašiny,“ hovorí.
Na palube tlačného remorkéra býval ešte spolu s kapitánom a loďmajstrom. Po Labe a Dunaji prevážali piesky, železnú rudu či uhlie. Kotvy niekoľkokrát spustili v Poľsku, Nemecku, Holandsku, Belgicku, Rakúsku, Maďarsku, Srbsku, Rumunsku a aj Bulharsku. S loďou sa potopil len raz, v Neratoviciach na TR 406.
„Vojaci vtedy strhávali starý železničný most a jedna pieskovcová kocka spadla do plavebnej dráhy. Nepremerali to a pustili tam 3 remorkéry. My sme z nich obišli najhoršie, vznikla nám diera ako polovica tohto stola a za 3 minúty sme boli pod vodou. Keď nás odtiahli do Mělníka, zahumusili sme celý prístav, pretože zo strojovne vytekal olej. Bol z toho obrovský problém, ale nám sa, našťastie, nič nestalo.“
Trpezlivá manželka
Dĺžku plavby ovplyvňovalo vždy najmä počasie. Keď v zime udreli mrazy, musel remorkér ostať v prístave až do odmäku.
„Stalo sa nám to napríklad aj v Lisé nad Labem, kde sme boli od 20.januára do 20. marca. Nablízku nebolo nič iba maštale, kam sme chodievali na vodu, družstevníci nám to povolili. Videli sme, ako si traktory skracovali cestu cez Labe z jednej strany na druhú, vtedy tam bol takmer 2-metrový ľad,“ spomína pán Kompas.
Chlapská zostava nemohla počas nútenej prestávky prepadnúť panike alebo začať si „liezť do vlasov“ a hádať sa.
„Niekedy sa chlapi povadili v lete, keď sa opekalo a trošku vypilo, ale museli si to vysvetliť, lebo vedeli, že najbližšie tri týždne sa aj tak jeden druhému nevyhnú. Na lodi platia rôzne pravidlá, z ktorých jedno z nich je, že musíte vychádzať s ľuďmi, pretože nemáte kam utiecť. Záleží na kapitánovi, pretože ten stmeľuje kolektív.“
Pán Kompas hovorí, že odlúčenie od rodiny si vyžadovalo obrovskú toleranciu a trpezlivosť najmä zo strany manželky. Ale bola to vraj celoživotná skúška pre oboch.
„Plavba mi dala veľa, ale mi aj veľa vzala. Bol som na cestách, keď naši chlapci rástli, išli na prijímanie alebo stužkovú. Je obdivuhodné, ako to manželka zvládala všetko sama.“
Niekoľkokrát sa stalo, že hlava rodiny bola preč aj počas Vianoc. „Pred revolúciou sme mali zaplatené večere, po revolúcii už nie, tak sme si na lodi zvykli spraviť štedrovečernú večeru. Ale tá nechutí tak, ako tá doma.“
